Návrat staršieho brata - Neal Lozano
Ani to nie je ťažké predstaviť si, že v každom v nás sa skrýva kus staršieho brata. Málokto nemá skúsenosť s mladším bratom, s tým nehodným, čo si vyžiadal svoj podiel na dedičstve, prehýril ho a keď už nemal načisto nič, vrátil sa kajúcne domov. A mal šťastie, že nestretol nás, starších bratov.
Takto si v sebe nesieme zatrpknutosť a pocit krivdy, ktorej sa na nás dopustili najbližší. Na nás, čo všetko robíme najlepšie, ako vieme, dodržiavame príkazy a pravidlá a dokonca sme aj po ruke, ak nás niekto potrebuje. Nikdy sme nežiadali svoj podiel z dedičstva, bola by nám hanba niečo také vôbec nahlas vysloviť. Pritom vidíme a vieme, že to urobil ten, aj ten, aj stovky iných, nehodných... ale my, jediní spravodliví, si to nakoniec odskáčeme. A naozaj nerozumieme, prečo sa otec raduje, keď sa vráti jeho márnotratné dieťa a našu službu a obetu berie ako samozrejmosť...
Neal Lozano sa vo svojej knihe Návrat staršieho brata pozrel bližšie práve na syndróm toho staršieho, spravodlivého a poriadok ctiaceho brata. Syna, ktorý vie, že si má ctiť aj svojho otca a svätiť nedeľu. Syna, ktorý na svojich plecia potichu, útrpne nesie ťarchu všetkých neuznaných a zenuznaných starších bratov.
Autor však neprišiel s didaktickým výkladom, nepriniesol ani metodickú príručku, ako sa vymaniť zo zajatia pozície staršieho brata. Nemá ani žiadny jednoduchý a rýchly návod. Má však príklad, má svoj život a život komunity, pri zrode ktorej stál. Otvorene o svojich skúsenostiach píše a pomedzi riadky sa pýta a jeho otázky sú čoraz nástojčivejšie.
Keď som sa pred niekoľkými rokmi ocitol opäť v kostole (pravdaže, nejaká rekreačná polnočná alebo povinné jazdy počas dovoleniek, určené však prevažne na obdivovanie architektúry a umenia tu boli vždy), bolo to preto, že som chcel so svojou budúcou manželkou prežiť celý deň, nielen pár chvíľ na vopred dohodnutom rande. Pozeral som sa na ňu, ako sa modlí a sám som mechanicky opakoval všetky úkony. Veď som mal za sebou niekoľko rokov miništrovania, päť rokov chodenia na náboženstvo, dve babky, ktoré ma radi videli v kostole... a to sa na človeka nalepí a nedá sa zabudnúť. Akurát že to všetko kĺzalo po povrchu, nič sa ma nedotklo, bral som to naozaj ako súčasť folklóru a myslel som si, že predsa nebude problém, žena bude chodiť do kostola, ja, ak sa mi bude chcieť, pôjdem s ňou, ale ak nie, budem sa venovať trebárs príprave nedeľného obeda. Až kým som si po modlitbe Baránok Boží zasa kľakol a chystal sa povedať: „Pane, nie som hoden, aby si vošiel pod moju strechu, ale povedz iba slovo a duša mi ozdravie.“ Nie, nezazneli fanfáry, ani sa vzduch okolo mňa nesfarbil dokonca ani svetlo na mňa nezostúpilo. Ale čosi sa ma dotklo. Akoby som prvýkrát pochopil, čo som vlastne povedal.
Po nejakom čase ďalšieho kĺzania po povrchu, hoci som už začal navštevovať bohoslužby a hoci sme aj neboli spolu, nevynechal som nedeľnú omšu, prišla na rad ďalšia veľká skúška. Áno, zmenil sa môj pohľad. Jedna vec je, že som nikdy nepochyboval o existencii Ježiša Krista, mal som ho však skôr za mýtami kolorovanú skutočnú postavu, navyše nie vždy najšťastnejšie ospievanú, či už v evanjeliách, či v iných knihách Biblie. Idey kresťanstva mi boli sympatické a blízke, ťažko by však niekto mohol povedať čosi iné.
Ešte čosi však chýbalo.
Pred Veľkonočným týždňom som šiel po rokoch prvýkrát na spoveď. Nie, nemal som ťahák, ako sme to kedysi praktizovali, keď sme drali školské lavice. Bol som presvedčený, že nie je dôležité vedieť presne predpísané či odporúčané formulky, dôležitá je osobná účasť. Zarazili ma davy ľudí, ktorí sa šli vyspovedať. Vystál som si svoju polhodinku, nadýchol sa a vošiel do spovednice. Istý čas som tento priestor bral ako akúsi telefónnu búdku, v ktorej sa dá rozprávať s Bohom. Kľakol som si a cez mriežky som nevidel dobre do tváre spovedníkovi. To je dobre, myslel som si, ani on ma potom dobre nevidí, takže môžem začať. Napriek tomu, čo si myslím o formulkách, vzal som si jednu ako barličku: „Spovedám sa Bohu i vám, duchovný otče, že som nebol na spovedi...“ a vypadlo zo mňa to číslo. Tridsať rokov. Možno aj viac. Nadýchol som sa a chcel pokračovať, lenže spovedník mi do toho vstúpil a povedal: „Vitaj doma! Celá Cirkev sa raduje, že si sa vrátil!“ A ja som vtedy pocítil, že mám obrovskú rodinu, že môj postoj staršieho brata, moja zatrpknutosť voči iným, z môjho pohľadu zvýhodneným bratom, jednoducho môj kŕč mi bránili vidieť a chápať. Odchádzal som zo spovede ľahký, celý svet sa mi videl jednoduchý a krásny, všetkých som chápal a všetkých som mal rád. Áno, bolo to preto, že ústami toho spovedníka ma oslovil Otec.
A tak sa začal môj návrat staršieho brata do Otcovho náručia. Pripomenula mi to kniha Neala Lozana. Pochopil som, kde je moje miesto v tomto príbehu, pripomenulo mi to Bohom zjavené svetlo, odhalilo úskalia života v legalizme, opäť sa vynorila moja slabosť a sila, sklon k súdeniu a naliehavá potreba učiť sa milosrdenstvu. Tak, ako som šiel knihou kapitolu za kapitolou, vynárali sa mi okamihy z môjho života, ale odrazu som sa pozeral na životy iných ľudí, mne blízkych, ale aj vzdialených, inak.
Odporúčam všetkým trpiacim starším bratom, aby po tejto knihe siahli. Rovnako je však určená aj členom komunít, môže im pomôcť odhaliť zaužívané stereotypy, ktoré odvádzajú svojich členov od podstaty, pre ktorú sa kedysi rozhodli spoločenstvo založiť.
Jiří Zaťovič